Ako sme sa spoznali (moje začiatky so pstruhmi, časť I.) - príbeh

Ako sme sa spoznali (moje začiatky so pstruhmi, časť I.)

Keď sa snažím späťne spomenúť na nejaký jasný impulz, prečo som začal s rybami, vždy stroskotám. Bolo to tak dávno a prišlo mi to práve tak prirodzené, ako to, že som tu – taktiež mi nikto dobré zdôvodnenie nepodá, no ani ma to netrápi  - hlavne, že som a hotovo. Začal som snáď ako každý rybár – pekne, postupne – a od beličiek, cez biele ryby a karasy, som sa postupne prepracoval ku kaprom a prefíkaným lieňom, aby som dočasne pribrzdil a ostal pri šťukách a ostriežoch. No o chvíľu ma aj tie omrzeli,  tak som sa začal, už ako osem či deväť ročný, zoznamovať s boleňmi. Nakoľko som bratislavčan, mám vo svojom okolí množstvo krásnych dunajských ramien, s ešte väčším množstvom kapitálnych boleňov. Jednako mi títo dunajskí krásavci boli dobrími súpermi, niečo mi chýbalo. Muselo prejsť ešte niekoľko rokov, kým som zistil, čo.

Každoročne chodievame aj niekoľkokrát na dovolenku na stredné slovensko. Dlho som tieto dovolenky, v čase prázdnin, považoval ako obdobie nedobrovoľného odlúčenia od dunajských ramien a naopak, ako obdobie viac – menej vynútenej turistiky. No práve vďaka týmto dovolenkám som sa prvý krát dostal k našim riekam a potokom a práve vďaka nim som prvý krát zbadal to, čo som dovtedy poznal len z kníh a televízie – pstruha. Dovtedy ma táto ryba neveľmi zaujímala – veď ako by sa aj mohol nejaký štvrťmetrový potočák porovnávať s niekoľkokilovou šťukou či boleňom? No bol som proste rybár, a tak som sa o tieto, pre mňa dovtedy menejcenné vody, začal zaujímať.  Začalo to niekedy v lete roku 2000 v jednej obci blízko pri Martine. Na týždeň som bol vyslaný spolu s rodinou na chatu, s nejakého dôvodu som sa tam ocitol bez rodičov, už si nespomínam. Na túto chatu som šiel už druhýkrát a s istotou som vedel, že v potoku pri nej žijú pstruhy – ryby, ktoré ma v prvom okamihu fascinovali rýchlosťou, divokosťou a inteligenciou, no a aký by som to bol rybár, keby som si so sebou nezabalil navijak s hŕstkou nástrah (: ? Udicu som si ani nepokúšal prepašovať – oco by mi ju určite bol zobral, nakoľko som mal len platné celoslovenské povolenie, s miestnym bratislavským povolením a výnimkou na záhorie a vybavovanie hosťovačky bolo nemysliteľné a zbytočné – podľa vtedajšej legislatívy som musel mať minimálne 15 rokov, aby som mohol loviť samostatne. No, ale skúste 9 ročnému chlapcovi vysvetliť, že má prežiť týždeň prázdnín bez rybačky, niekoľko metrov od potoka so pstruhmi...?

Tak som sa ocitol na chate. Bez rodičov, bez rybárskeho dozoru, len s rodinou, ktorá ani netušila, že treba okrem celoslovenskej povolenky aj akúsi hosťovačku (: . No napriek tomu, bol som opatrný. Našiel som si tichú tôňu, najlepšiu v okolí, zrezal dvojmetrový lieskový prút, pripevnil tri metre šnúry a na koniec naviazal twister – vtedy supermodernú nástrahu, a šup k vode. Srdce sa mi rozbúchalo, keď po príchode, z nedočkavosti rýchlom a hlučnom, som vyplašil z podbrehu pätnástku potočáka! Zbytočne by ste mi vysvetlovali, a ani mi nemal kto, že takto poplašená ryba nezaberie – tôňu som byčoval twistrom najmenej polhodinu, kým som to vzdal a prišiel na raňajky.

Scenár sa opakoval aj na druhý deň. Na tretí som to s twistrom vzdal a zveril dôveru kúsku chleba (loviť na dážďovky ma ani nenapadlo – vedel som, že je to zakázané a vrcholne nerybárske.) No chleba bodkovaným dravcom taktiež akosi „nešmakoval.“ Štvrtý a piaty deň pršalo, šiesty sme šli na turistiku a na siedmy deň domov. No napriek tomu ma ani nenapadlo na pstruhy zanevrieť – skôr naopak, o to viac som túžil jedného uloviť.

Prešiel rok a my sme sa ocitli na Liptove – tentoraz nie sám, ale my, no napriek tomu sa mi podarilo prepašovať „plnú poľnú“ – malý teleskop s navijakom, niekoľko voblerov salmo, rapala a rotačky. Vďaka bohu, že sme na dovolenku opäť náhodou vybrali chatu s potokom na blízku! Cesta z Bratislavy do Ružomberka a ešte kus do hôr potrvá, ale po príchode boli ani nie štyri hodiny a ja som nervózne pobehoval okolo ani nie dva metre širokého potoka – nik nevedel, prečo. Až ráno prišiel môj čas – na štvrťhodinku som mohol zmiznúť z chaty. Ešte teraz si pamätám, ako narýchlo vyťahujem teleskop a prichádzam k deň vopred vytypovanej tôni – potok na tomto mieste tvorí hukotajúce kaskády s viac ako polmetrovým „kotlom“ a „vracákom“ vzápätí. Síce som mal s lovom pstruhov minimálne skúsenosti, bolo mi dopriate ich veľa pozorovať, tak som presne vedel, kde má ryba stanovište – skoro na stopercent to bude hneď pod kaskádou, medzi kameňmi. Ešte si pamätám rozklepané ruky, stres, a ako putuje salmo do vody – prvý náhod po prúde, a hneď maximálne presne za vracák – takto budem môcť preloviť celú tôňu jedným náhodom... Prvé, druhé otočenie kľukou,  BUM! Dvadsiatka potočák zalovil priamo z kamenia a vyskočil nad hladinu, aby sa vzápätí – odopol. Som akoby  v tranze – nevnímam okolie, nahadzujem znovu a znovu, ale popichaná ryba nie a nie zabrať. Po piatich minútach to balím a idem späť na chatu. O deň neskôr to skúšam z novu – s minirotačkou, no tá pána pstruha nezaujíma, navyše, na v tak malom potoku je ťažké dokonale viesť rotačku aj skúsenému rybárovi, nieto mne. Napokon opäť volím vobler, nahadzujem – záber! Prisekávam a ani si neuvedomujem, ako – zrazu mám pri nohách prvého potočáka v živote! Konečne, po tak dlhom čakaní, sa to vyplatilo. Obdivujem jeho krásnu krezbu, v porovnaní s telom obrovskú tlamu... Rybu, logicky, púšťam. Po celý deň pôsobím spokojne a potok ma neláka ako obvykle. Až do nasledujúceho rána...

Počas toho pobytu som ulovil ešte dve ryby – z toho jedného hlaváča, obe boli pustené. Musel prejsť opäť rok, aby som sa dostal na tú istú chatu, tentoraz už s platnou hosťovačkou...

(pokračovanie čoskoro :)