dnes je piatok,  20. september 2019,  meniny má Luboslav/Luboslava,  počet dní do splnu: ,  dnes východ slnka: 05:33,  dnes západ slnka: 17:45
Kúpou trička s logom PetrovZdar.sk podporíte chod portálu PetrovZdar.sk
C.B. ONE, s.r.o.

Rieka Revúca – ako to bolo, keď ešte nijak nebolo... - príbeh

autor: gamo
pridané: 31.1.2011 18:58
Rieka Revúca – ako to bolo, keď ešte nijak nebolo...

Rieka Revúca – ako to bolo, keď ešte nijak nebolo...

 

Za svoj rybársky život som prechytal množstvo riek, no ani jedna z nich mi neprirástla k srdcu tak, ako Revúca. Nie, nie je to vďaka jej rybnatosti – i keď posledné roky to je, bohužiaľ, veľká bieda. S neustále narastajúcim počtom rybárov klesá, tak ako všade, počet rýb a pokým si jednotlivec neuvedomí krehkosť ekosystému plytkej, horskej rieky, čoskoro budeme môcť aj na Revúcej iba skonštatovať „klinickú smrť“ -  presne tak, ako ju vyhlásili rybári (aj) vďaka kormoránom na Orave. No nechcem tu držať kázne, viem, že je to celkom zbytočné a pokým ryby budú, budú ich aj rybári brať.

 

Revúca je teda také moje dieťatko (alebo ja jej?) – poskytla mi krásne dni v nenarušenej prírode, naučila, ako to u nej chodí, aby mi vzápätí vydala tie najkrajšie ryby. Jednoducho, keď na jednu, neveľmi dlhú, horskú rieku (dovedna má tridsaťšesť kilometrov – od plytkého prameňu, až po ústie s Váhom) chodíte loviť desaťročie, dokonale pochopíte každý jej vrtoch a len zriedkakedy vás prekvapí. No samozrejme, okrem rieky samotnej som spoznal aj množstvo „jej“ rybárov – niektorí sa podobali skôr vandalom, iní, naopak – keď sa vám zadarilo, nezávideli, a keď sa zadarilo im, nešetrili radami, aby sa zadarilo aj vám... A práve vďaka im, konkrétne dvom – Milanovi a Janovi, kto ich poznáte, snáď viete – som sa zoznámil s históriou Revúcej. Obaja majú na rieke odlovené hádam vyše polstoročia, Revúca im prirástla k srdcu hádam ešte viac, ako mne, avšak s tým rozdielom, že azda už iba oni jediní si pamätajú jej históriu, prakticky od začiatku športového rybolovu u nás. Bol by veľký hriech celý príbeh nedávnej hístorie Revúcej nezaznamenať...

 

Takže, začnem pekne poporiadku – boli tridsiate roky 19. storočia, obdobie ČSR po prvej svetovej vojne. O akomsi celoštátnom zväze nemôže byť ani reči – avšak vznikajú prvé miestne organizácie. Či Revúca patrila do niektorej z nich, vám povedať neviem, nakoľko M&J boli ešte ani nie batoľatá. Faktom však je, že na Revúcej sa chytalo (rozumej – pytlačilo) odjakživa – totižto, čo viem presne, za feudalizmu mala právo na rybolov akurát hŕstka vyvolených (zemepán, farár...) Takto to fungovalo prakticky do druhej svetovej vojny – počas nej sa nikto povoleniami nezaoberal, lovilo sa a strieľalo všetko, čo sa dalo zjesť a tak z vojny vyšli naše lesy a rieky totálne zdecimované. To už M&J povyrástli. Začal sa socializmus. Revúca bola vyhlásená za ministerský revír, čo znamená – po zopár rokoch počas ČSR, keď mohol legálne loviť prakticky každý, bolo opäť povolenie na rybolov vydané len hŕstke komunistických papalášov (aj vám to nápadne pripomína feudalizmus?). No ako to býva – všetko zlé je na niečo dobré a Revúcej samotnej po ťažkých vojnových rokoch máločo mohlo lepšie prospieť, než fakticky totálny zákaz rybolovu (síce sa aj pytlačilo, avšak rybársky tlak bol neporovnateľný s tým dnešným.) Revúca sa každým rokom viac a viac spamätávala z vojnového drancovania a v jej tôňach sa opäť objavili statné potočáky a hlavátky.

 

No práve v týchto rokoch (okolo r. 1960) bol na Revúcej pri Bielom Potoku vystavaný rybochov, spolu s prívodom vody pod Nižným Matejkovom a vývodom nad Bielym Potokom. Miestnym, ale častokrát aj hosťujúcim rybárom je tento úsek dobre známy – prakticky nie je možné zaistiť vývod rybochovu na 100% a tak pri čistení kde – tu ujde nejaký dúhak, takže plynulým „zarybňovaním“ patrí úsek Revúcej pod rybochovom k jedným z najlepších na rieke. No a presne takýmto spôsobom sa do Revúcej dostali dúhaky.

 

Najlepšie miesto, kde je možné (reps. skôr bolo) si chytiť dúhaka, bol niekoľko sto metrov dlhý vývodný kanál z rybochovu. Akoby papalášom nestačila celá Revúca, vtedy za desaťročie oddychu plná rýb – na koniec onoho kanála spustili mrežu a tak kedykoľvek súdruh, prípadne niektorí z jeho známych (vrátane správcu rybochovu, vtedy považovaného za akéhosi hospodára Revúcej) dostal chuť na zápas s polmetrovým dúhakom, stačilo ísť nahodiť do spomínaného kanála, prípadne do metrov Rieky pod ním a polmetrový dúhak bol zaručený.

 

No medzičasom došlo k odmäku (80te roky) a k založeniu Slovenského rybárskeho zväzu. Revúca bola pozbavená štatútu ministerského revíru, avšak úsek v okolí rybochovu bol pre členov, ktorím záležalo na svojej práci a vzdelanii ich detí, ešte dlho tabu. Až...

 

I keď Revúca nejaký rok už nebola ministerským revírom, ryby z nej, samozrejme, tak rýchlo nezmizli a tak bola stále atraktívnou vodou pre rekreáciu papalášov. Nebolo tomu inak ani jedného dňa, keď si istí minister zmyslel, že je vhodné počasie na liptovské pstruhy.

 

Rybačka ministra, ktorá znamenala pre Revúci viacero zlomov, sa údajne začala pod Vyšným Matejkovo (dnes je tam hostinec Bodega.) Ako si pán urodzený prechytával metre rieky, po ceste krokom išli dve tatri 613 s jeho ochrankou. Netrvalo dlho a pán minister prišiel k spomínanému vývodnému kanálu rybochovu. Nasledoval náhod, rana do prúta, minister zdoláva polmetrového dúhaka... Potom niekoľko ďaľších náhodov, rana do prúta... lenže, to už k ministrovi uteká „hospodár Revúcej“, či skôr najnovšie už len rybochovu, rozhorčený spravodlivým hnevom – čo sakra tento vandal robí na „jeho“ úseku Revúcej?! Každý predsa vie, že rieka tu je len jeho a kto nevie, s tým sa on a jeho ľudia porátajú. A už je pri ministrovi a dopúšťa sa osudovej chyby – kričí po ňom, zoberie mu prút z ruky a nie práve najtaktnejšie ho požiada, aby odišiel, kadiaľ prišiel. No to už sa súdruh hospodár začína spamätávať – všíma si značkovej udice a oblečenia, ktoré má „pytliak“ na sebe a razom je situácia iná – pán minister si isté veci, taktiež nie najslušnejším spôsobom, vyjasňuje so súdruhom hospodárom. Vraj, mreža za kanálom musí okamžite preč a rieka tu bude dostupná pre všetkých. A síce samozvaný hospodár koná prakticky okamžite, tak či tak, nakoniec si nastupuje to tatry 613...

 

Po tejto udalosti bola Revúca opäť plne dostupná „bežným smrteľníkom.“ Vďaka vtedy výborej zarybnenosti a dobrej úživnosti vody vydržala Revúca slušne zarybnená prakticky do 90tych rokov. Ako som počul – ak chcel niekto rybu na nedeľný obed, stačilo vybehnúť k rieke a do hodiny mal ešte aj vtedy odchytané. Avšak, Revúca takéto tempo nedokázala dlhodobo znášať a tak to dopadlo tak, ako to je dnes – kto chce dúhaka na obed, živorí pod rybochovom („azda dnes budú čistiť?“), kto si chce zachytať, ide na Bešeňovú alebo Váh pod ňou a komu je smutno za polkilovými bodkovanými krásavcami, preháňajúcimi sa po tôňach v chladnej horskej vode, ten, alebo skôr tí, stoja na brehu a rozprávajú rybárom tento príbeh...

počet zobrazení: 4 228
počet hlasov: 2
kategória: zážitky pri vode
 

komentáre

marek , 25.3.2011 o 13:40

Revúca už nieje čo bývala...

hdodo , 1.2.2011 o 20:34

áno máš pravdu OK.

jomi , 1.2.2011 o 20:15

Berte to, akože robíme osvetu. Člen SRZ, aj mladý, môže vedieť kedy vznikla jeho organizácia. A myslel som, že keď na to príde takýmto hĺbavým spôsobom a pomocou matematických metód, dlhšie si to zapamätá. Nie?

hdodo , 1.2.2011 o 19:06

jomi netráp ho tie články sú dobré ja ich rád čítam a že už roky nepasujú?gamo len pokračuj držím ti palce.

jomi , 1.2.2011 o 18:07

Dobre, ako to prežívali, tak to vyrozprávali. O to nejde. Ale čo tá rovnica?

gamo , 1.2.2011 o 6:57

Je mozne, ze to celkom nie je 100% podla pravd. Presne ako ste povedali - ja som to len prerozpraval. A oni samotni maju "iba" cez 70 rokov, takze tiez niekote veci vedia len z pocutia...

jomi , 31.1.2011 o 20:34

gamo, gamo. Tentoraz je to príbeh z počutia. To, čo ti starší harcovníci rybárskeho cechu porozprávali, bolo asi pravda. Nejde mi ani o gramatiku, ako o matematiku. Nože skús vyrátať túto jednoduchú rovnicu: 2011 - 1926 = ?. Čo myslíš že je výsledok? Daj vedieť.