Ako sme sa spoznali (II. časť) - príbeh

Ako sme sa spoznali (II. časť)

Opäť som sa nevedel dočkať rána. Keď som sa dočkal rána, nevedel som sa dočkať raňajok a keď som sa dočkal raňajok, nevedel som sa dočkať, kedy budeme s ocom konečne pri vode – pri Revúcej. Tak sa volá rieka, do ktorej sa vlieva spomínaný malý potôčik, ktorý ma poctil prvým pstruhom v živote. A už sme na mieste. Pred sebou vidím strmý skalný zráz v zákrute, do ktorej sa celou silou opiera prúd a voda tu je vari hlbšia než meter a pol. Nahadzujem osvedčené salmo z minulého roku a ani neviem ako- opäť sa všetko zbehlo prirýchlo – pociťujem záber a zdolávam prvého potočáka z Revúcej! Rybka má vari pätnásť centimetrov, no pre mňa je neoceniteľná. V ten deň sme prešli niekoľko kilometrov rieky, no bolo slnečné, teplé, júlové počasie, a tak pstruhy veľkú chuť nemali, navyše sme ani nepoznali rieku. Môj prvý právoplatne ulovený pstruh v živote bol zároveň aj jediným pstruhom toho dňa, no napriek tomu som sa mnohému priučil. Zaznamenal som napríklad záber od zhruba dvadsaťpäťky potočáka na zamotaný vobler rapala (silon sa prevliekol cez zadný trojhák, takže vobler len kľučkoval po hladine.) Za tento jediný deň som zistil dve podstatné veci – pstruh je naozaj ryba prvého, resp. prvých náhodov a na tak silno prelovovanej rieke, ako je Revúca, musím rybe ponúknuť niečo viac, ako len bežnú nástrahu (alebo ju ponúknuť aspoň inak.)

Hoci sme úplní amatéri rozhodne neboli, na ďalší deň som ja, ani oco neulovili jediného mierečného pstruha a podobne dopadlo aj zvyšok vychádzok počas nášho „prvého pstruhového leta.“ Pokiaľ si dobre spomínam, nášho prvého (a aj druhého) mierečného pstruha ulovil oco – bol to potočák o dĺžke 27 centimetrov, druhou rybou bol tridsaťpäť centrimetrový dúhak. Môj čas mal prísť asi až neskôr...

No napriek neúspechu na samotnej Revúcej som sa nevzdával, práve naopak – teraz, s platným povolením, som mal o to väčšiu voľnosť pri potoku v okolí našej chaty. A práve ten ma časom priučil pravému rybárskemu umeniu. Každé ráno pred lovom na Revúcej, ale i po ňom, som chytal na spomínanom potoku. Každá ďalšia vychádzka k potoku bola pre mňa akoby novou kapitolou v knihe, ktorú som vždy prerozprával komukoľvek, kto bol ochotný počúvať. Postupne som sa naučil, kedy presne pstruhy ráno zberajú, ako odlíšiť, či potočák na konci tône striehne, alebo len oddychuje a, samozrejme, ako jedného či druhého okabátiť. Časom som mal dokonale prechodených celý lovný úsek potoka a poznal som azda každú mierečnú rybu. Niektoré som ulovil aj trikrát a preto som vedel, ako dokáže byť ulovený pstruh podozrievavý a nedôverčivý. Vždy, keď som pstruha ulovil a následne pustil, bol som sa nasledujúci deň pozrieť, či je všetko v poriadku. Veru, už to neboli divoké a nespútané zábery, ako po prvýkrát. Ryba, popichaná z predchádzajúceho dňa, častokrát ani nejavila o vobler záujem a keď aj, tak skôr svižne a obozretne za voblerom vyštartovala, aby sa uistila, že je to pasca a následne ďaľšie náhody ignorovala.

No hoci mi bol „môj“ potok výbornou školou, začal som túžiť po väčších potočákoch – súboj s tridsať centimetrovým, divokým pstruhom v horskom potoku dokáže síce rozbúchať srdce rybára na maximum, no aj tak... Tridsať centimetrov bude vždy tridsať centimetrov a na potoku väčšiu rybu nikdy nechytím, tak ma čoraz väčšmi začala lákať Revúca.

Vďaka už nadobudnutým kúsenostiam som vedel, že mám prakticky dve možnosti – buď sa budem pokúšať o ulovenie niektorých z miestnych ostrieľaných bodkáčov, alebo sa vyberiem do neprelovovaných, zarastených úsekov. Nakoľko Revúca je rieka vcelku rozsiahla, pátrať po väčšom potočákovi v úsekoch pod Bodegou, pri rybochove či pri Bielom Potoku je ako hľadať ihlu v kope sena. Prípadne aj v dvoch, ak nelovíte na mikronymfy, ale na prívlač, ako väčšina.

Nebudem vás zaťažovať podrobnosťami – celkom rýchlo sme našli na Revúcej staré stavidlo, kde očividne veľa rybárov nechodieva. Rieka za ním vytvára vyše metra hlboký a aj desať metrov široký „kotol“, v ktorom sa voda po páde točí a následne vytvára lákavý spätný prúd, aby sa až o niekoľko metrov pozvoľna utíšila a opäť nabrala pôvodnú hĺbku (asi štyridsať centimetrov.) Samozrejme, ani ma nenapadlo preloviť plytčiny za splavom – okamžite som začal prelovovať splav samotný a spolu s ocom sme tam strávili asi pol hodiny. Bez výsledku.

Nasledujúci deň som sa rozhodol zmeniť stratégiu – splav obísť a pekne zozadu, po brehu sa k nemu priblížiť, aby som ryby ani náhodou nevyplašil. Opäť záber dlho neprichádzal, oco sa vybral vyššie proti prúde, no ja som zotrval a rozhodol sa zabrodiť do stredu rieky a preloviť splav pekne kolmo zozadu. Netrvalo dlho a už som bol po kolená vo vode, keď v tom – v plytkej vode za splavom sa pohol kameň. Jeden, druhý tretí, štvrtý, pričom najmenší nemal menej ako štyridsaťpäť centimetrov! Poplašené ryby sa vidali na útek po prúde a ja som na meter ďaleko od čižmy rozpoznal fialové telá statných dúhakov. Zreteľne som videl klenuté čeľuste starých samcov...

Po tomto zážitku by ma nikto od vody nedostal ani párom volov. Vyšiel som z vody a čakal na brehu. Hodinu, dve, až keď som konečne zo stromu zbadal siluety dúhakov pekne tam, kde pôvodne boli – na konci prúdu, pod náprotivným brehom. Čakajúci, aké dobroty voda prinesie. Nezaváhal som ani sekundu – zliezol som zo stromu, prešiel sto metrov proti prúdu, prebrodil rieku, zišiel zhruba stopäťdesiat metrov po prúde, aby som mohol nerušene zabrodiť do vody a pomalou chôdzou som sa vybral pri brehu proti prúdu, k dúhakom.

Už mám splav na dohlad, vari dvadsať metrov predo mnou – to znamená, že „stádočko“ fialových krásavcov mám tak na desať metrov, presne oproti mne. Rozhodol som sa použiť najosvedčenejšiu stratégiu z potoka – manéver „splašená mlaď.“ Totižto – ak dravec v rieke vyplaší húfik poteru, poter vždy uteká smerom po prúde, do plytčiny. Poter pláva veľkou rýchlosťou, násobenou vďaka sile prúdu a dravec mám minimum času, preto rýchlo zaloví. Aspoň tak som kalkukoval, keď som naväzoval vobler – rapalu dúhaka – a nahadzoval tesne pod splav. Zatváram cievku a rýchlo navíjam... Záber! Ach nie, ryba sa nezasekla...Nevadí, dúhaky ma isto nezbadali, tak rýchlo nahadzujem druhý krát. Opäť záber! Tentoraz ale zásek sedí! Jemný prívlačový prút sa v momente ohýba až k rukoväti výpadmi dvojkilového dúhaka. Táto ryba je skutočný kráľ rieky! Nevydáva sa na útek po prúde – úplne hravo prekonáva silu prúdu a rýchlosťou torpéda smeruje priamo k splavu... Za okamih je pri ňom a ja len pociťujem uvoľnenie náporu v udici, pričom v tom istom okamihu vidím telo dúhaka skákajúceho priamo do vodopádu... No, našťastie sa skok nepodaril a po došponovaní cítim, že ryba je stále zaseknutá.

Nasleduje útlm – dúhak akoby pochopil, že hore prúdom to nepôjde, a tak zastal na dne tône priamo pod splavom. Už nedbám na vyplašenie rýb a brodím priamo do stredu rieky, čo najbližšie k splavu, k môjmu súperovi. Ako sa blížim, ryba ma pravdepodobne registruje - splašila sa. Nasleduje divoký útek po prúde, vzbudzujúci vo mne zásadnú otázku – dokážem pomocou 0,16ky silonu zastaviť výpad takejto ryby? S panikou sledujem cievku navijaka – akosi prirýchlo z nej ubúdajú metre silonu, rybu mám už vari pätnásť metrov po prúde... Našťastie, rieka tam už stráca hĺbku, ktorú nadobudla pod splavom a vracia sa k svojmu ani nie pol metrovému štandardu. Dúhak sa pravdepodobne do kriticky plytkej vody bojí a tak dobrovoľne zastavuje. Konečne nasleduje bežné zdolávanie – o pár metrov dúhaka pritiahnem, následne sa splaší a ťažko nadobudnuté metre si získa späť on. Táto patová situácia trvá niekoľko minút a ja začínam mať pocit, že dvojkilovému pstruhovi akosi ani neubúda síl. Odhodlávam sa preto k druhej rošáde – pomaly, aby som rybu nepoplašil, zostupujem popri brehu o spomínaných pätnásť metrov nižšie, aby som dúhaka dostal nad seba. Zároveň získavam metre silonu späť na cievku navijaku a rybu mám čoskoro pekne „nakrátko.“ Celá rošáda sa tentoraz úspešne podarila! Dúhak je nado mnou, ja stojím v plytkej vode, do ktorej nemôže, nastáva obrat. Ryba teraz podniká výpady proti prúdu a rýchlo stráca sily. Čoskoro je z divokého dúhaka už len poslušná rybka a ja ho privádzam na ani nie dvojmetrovú vzdialenosť. Vyťahujem podberák a v tom ho badám v plnej kráse – vyše šesťdesiat centimetrový samec, s tmavým chrbtom, sýtofialovým bokom a klenutou čeľusťou. Už je ani nie meter odo mňa, keď sa vzdáva – unavený pstruh sa pokladá na bok. Počkať, toto bude problém...! Pokým aspoň trochu plával a udržoval svoje dvojkilové telo v prúde, bol pre môj prút minimálna záťaž, ale teraz, keď sa v plnej váhe pokladá na bok, silon je napnutý na prasknutie. Musím rýchlo konať – pokladám do vody podberák, druhú ruku s prútom dvíham vysoko nad hlavu a pstruha podoberám, keď v tom – ryba sa spamätáva, vydáva posledný zvyšok síl na slabý výpad, no výpad je dosť silný na to, aby sa pstruh hlavou otočil k podberáku. Trojhák vobleru sa zachytáva o sieť a na maximum napätý silon praská... Reflexívne chňapnem podberákom po rybe, no je to zbytočné – je preč. Len pozorujem, ako vysilená ryba poddajne pláva dolu prúdom...

-  koniec II. časti -