Udica z liesky. - príbeh

            Dvanásť rokov po druhej svetovej vojne,mali ľudia veľa starostí,čo si obliecť,čo na večeru.

             Boli aj takí, ktorí si prilepšili  - rybári . Vtedy boli len bambusové udice , no , niektorí mali aj alumíniové , skladacie a všetci " kolieskové navijáky.

Mal som jedenásť , bol som chalan od Hrona a celé hodiny som vydržal sedieť pri rybároch .Pozoroval som ich a niekedy ma poslali nachytať nástražné rybky a kedy - tedy mi niečo dali , háčik,pár metrov silonu,olovko , alebo plaváčik.

Túžil som po udici , aké mali oni , no bol to len sen. Musel som niečo vymyslieť a stalo sa...

Odrezal som krásnu , rovnú lieskovicu , z drôtu urobil očká , pripevnil dôsledne na prút . Z kotúča zo silonu , urobil "naviják ", namotal silon,koľko som mal , veľa ho nebolo. Hotovo !

Ako chlapci sme beličky , hrúziky , aj jalce chytali pre zábavu , aj mrenky , čo sme z pod kameňov vydurili  na vydličky.

Teraz ale , keď mám takú krásnu udicu , chcem chytiť poriadnu rybu.

Mal som kamaráta , Jara, ten ryby nechytal , všade ale so mnou chodil , hľadal červíky , chytal kobylky , aj v ten deň . Chytil veľkú , zelenú , hádam 5 cm dlhú.

Nevedel som vtedy plávať , ale tí čo vedeli , si z dosky urobili skokanský mostík , vyčnievajúci nad vodu. Tu som sa posadil , napichol kobylku a len tak pod seba , pustil olovo z nástrahou do vody.

Prúd bol silný , moju nástrahu hneď stiahol pod korene mladej vŕbiny . Na záber som čakať nemusel , prišiel okamžite , silne mi trhlo udicou a ja ťiež. Nič ! Srdce sa mi rozbúchalo , z kobylky ostala len hlava a trup z nohami , brucho preč.Traslavými rukami púšťam nástrahu zpäť a   zas nečakám - úder do palice ,nezasekávam , povolujem a teraz ! Je tam ! Ryba uniká šikmo proti prúdu , ťah je silný , chcem ju pritiahnuť k sebe - Prááásk , moja udica je kratšia . Zlomila sa po druhé očko. Ťah ryby neustáva , Naťahujeme sa ,meter ja , meter ryba  - Prááásk ,lámem daľšiu časť , po posledné očko . Ostáva mi v rukách , len taký drúčik , ten mi už nepomôže.

Rybu mám už pod nohami , ale drží sa v hĺbke. Omotávam silon okolo ruky a vysmykávam ju  na breh aj zo zlomkami udice a ťahám po tráve ďaleko od vody. Je to nádherná mrena, má cez 70 cm.

Leží v tráve , je krásna , hľadím do jej žltého oka ...ako by mi vyčítala  a  mne jej prichádza ľúto...

Jaro stojí pri mne a pýta sa : To berieš domov ? Nie ! Odpovedám.Zober si ju.

Ten neváha , opása sa mrenou pod košeľou a beží , čo beží - šprintuje .Nikdy som tak rýchlo bežať nevidel a stráca sa za trnkovýni kríkmi.

Sedím v tráve,ešte raz všetko prežívam a lámem si hlavu , ako som to mohol urobiť , že som mu ju dal.

Hron odplavuje zlomky mojej lieskovice....