dnes je štvrtok,  19. september 2019,  meniny má Konštantín,  počet dní do splnu: ,  dnes východ slnka: 05:32,  dnes západ slnka: 17:47
Kúpou trička s logom PetrovZdar.sk podporíte chod portálu PetrovZdar.sk
C.B. ONE, s.r.o.

Rybačka s Dedomň - príbeh

autor: LOMI
pridané: 15.4.2012 15:43

Stávalo sa často, že som chodil na ryby sám. Ťažko bolo zorganizovať partiu, alebo aspoň jedného z nich, vždy boli  prednejšie povinnosti, či už rodinné, alebo pracovné. Ešte tak na dve - tri hodiny áno, ale na poriadnu rybačku - pár dňovú akciu, bolo treba čakať. Hnevalo ma, prečo je to vždy na mne.


 

Podarilo sa to v augustovom čase, v horúčave, keď konečne pre štyroch nastal vhodný čas poriadne si zachytať.


 

Vybrali sme sa na dvoch autách na Opátske rameno pri Medveďove, to bola zasľúbená voda, kde sa pred tým nedalo športovo loviť, lebo bola vyhradená na lov do sietí pre Úv SRZ.


 

Cestou sme nakúpili potrebné na guláš "móčing", to je vraj najlepšie, chlieb, cibuľu, papriku, limonády, skoro zabudli na zemiaky, aký by to bol guláš bez nich? Do kotlíka sa zmestí dosť.


 

Po príchode do lesa pri ramene nás privítala dusná horúčava a bzukot mračien komárov, dali sa temer dýchať, pchali sa aj do nosa.


 

Usúdili sme, že treba nájsť nejakú čistinu, kde bude aký - taký pohyb vzduchu, hrozí, že nás "požerú". Tú sme našli na trávnatej vyvýšenine - na začiatku hrádze, ktorá rozváľaná pokračovala  cez malé ramienko na polostrov porastený mladou vŕbinou, končiaci  pieskovým špicom do veľkého ramena.


 

Tu sme rozbalili tábor - veľký stan pre štyroch, ledva sa zmestil na trávu a stál šikmo, inak sa nedalo. Nahádzali sme tam spacáky, deky a zapálili Dymogam, nech tam komáre pokapú. Od vody niečo vyše metra vysoko. Ohnisko pod mohutným, bútľavým topoľom.


 

Milan vzal na túto akciu svojho svokra Deda Peťa, ktorého sme už z  minulosti poznali. Mal už dobre cez sedemdesiat, no neexistovalo nič, čo on nevedel, alebo by nedokázal.


 

Z Octávie - kombi / r. v. 1965 /, ktorá reflektormi hľadela niekde pod koruny stromov začali vykladať náklad. Koliesko naštiepaných triesok, druhé koleso narúbaných klátov pevne stiahnutých drôtom. Plechovú nádobu od marmelády, v nej sedem sedemdeciek / Dedo zdôraznil, že vždy sa ich tam toľko zmestí, že potom nehrkajú/ jeho domáceho vína. Batoh taký ťažký, že som mal obavu, že dostane pruh.


 

Rybárske náradie okrem navijákov, všetko vlastnej výroby, kopu ďaľších vecí a Alpu - vraj keď ho rozbolia nohy. Tým som si nebol celkom istý, lebo Milan ho občas oslovil " Ty alpinista ". Žeby horolezec?


 

Dedo s Milanom nahodili na šťuky z brehu neďaleko táboriska, mne zo Svaťom to nedalo, prebrodili sme ramienko a udice umiestnili na pieskový výbežok, všetko zaistili, cievky povolili a po návrate, všetci spolu, začali chystať guláš.


 

Zásluhou Dedových triesok, oheň vzbĺkol ako benzínom poliaty. Zavesili sme kotlík a už ňuchali vôňu smaženej cibuľky, pridali mäso a koreniny. Na Deda bolo treba dávať pozor, aby tam nepridal niečo podľa jeho chuti, lebo babke, doma, keď varila slepačiu polievku, pridal vranu - " vieš aké to má krásne žlté mäso?" 


 

"Nafetovaní B - komplexom, Szuky, navoňaní všelijakými repelentmi, sme sedeli okolo ohňa, praskot horiaceho dreva, žlté, červené plamene, magická kombinácia nedovolí hľadieť inde. Také príjemné a nebezpečné zároveň.


 

Guláš vyváňal, opájal nás pocit družnosti, atmosféra noci v prírode, konečne nikto nič nemusí - sloboda!


 

Dedo spomínal na  svoje mladé pytliacke roky prežité v malej dedine na brehu Moravy, ako napichávali neresiace sa šťuky na vidlice, kládli oká na ondatry, srny, zajace, bažanty. Chytali všetko, čo sa dalo, aj nedalo zjesť. Bavili sme sa výborne, každý niečo pridal, bolo veselo. Občas sršeň prebudený svetlom a teplom, ako kamikadze, strmhlavým letom z bútľaviny zaútočil na neznámeho nepriateľa a so sykotom skončil v ohni. Ten už nikoho nepoštípe.


 

Dedo už poniekoľký raz siaha do "marmeládového raja" a vyťahuje ďaľšiu flašu. Nikto sa mu nechce vysmievať, iba Sveťo poznamenáva, že je akési kyslé. Dedo berie inú fľašu - skús toto, vraví - z iného súdka. A veru aj bolo, bolo sladké, ako medovina. Milan vysvetlil - dedo si nepoznačí, kde cukor dal, tak sa stane, že niekde dá dvakrát, niekde nič. "Víno" má potom tisícero chutí.


 

Tak sme mu odpustili, nikomu zle nebolo a niekedy potajmä skončilo za chrbtom  v tráve.


 

Mäso v guláši je už mäkké, pridávame zemiaky, je ale hustý, treba ho rozriediť.  Vzniká problém, došla voda. Okolo je jej dosť, ale do gulášu? Riešime to vínom /nie dedovým/, ale ešte treba, pridávame žltú limonádu. Ešte málo povariť a kladieme kotlík do trávy, nech vychladne.


 

Nakoniec bol výborný, veľa mäsa, vylovený zemiak bol tou najlepšou pochúťkou. Ponaberali sme si riadne pocie, najedení polihujeme okolo ohňa, zapíjame a ani sa nám nechce prezrieť udice, Milan sa obetuje, kontroluje, no nič sa nedeje. Mne ani Svaťovi sa nechce v tme brodiť, voda stúpla. Kto by do tejto džungle o pol noci chodil. Necháme to na ráno.


 

Dedo už zaľahol do stanu, nám to ešte trochu trvá a ideme za ním. Otvoríme stan, tam dym a smrad, Dedo leží uprostred stanu, nechce uhnúť, štucháme doňho, on nič, nechce sa prebrať. Vyťahujeme 120 kilo deda na trávu, fackujeme, prihovárame sa mu, chvalabohu, dýcha, búchame doňho - konečne sa preberá. Nepoznáva nás, hľadí neprítomnými očami ako na nepriateľov, čo ho nenechajú spať.


 

To všetko má na svedomí Dymogam, dedo už poznačený jeho červeným, nevyvetral stan a zaspal. Bolo šťastie, že sme zanedlho po ňom išli zaľahnúť, bol by sa otrávil, alebo udusil.


 

Ďaľšia hodina upokojovania sa, vetrania, až potom sa zašívame do spacákov a okamžite spíme. Je už dobre po polnoci.


 

Ráno mátožne vstávame - rýchlo k udiciam!  Voda stúpla, tam, kde sme včera brodili po kolená, siaha po pás, blížime sa k udiciam, tie trčia z vody ako týky na fazule. Kontrola vyzerá biedne, z dvoch udíc sú rybky strhnuté, tretia - ovisnutý silon, tiež nič nesľubuje. Natáčam, naviják plný vody, strieka na každú stranu, silon smeruje raz doprava, potom doľava, cik - cak, je stále voľný, necítim závažie, že by som bol tak ďaleko nahodil? Konečne slabý odpor, asi vlečiem nejaký konárik. Konárik


 

Cítim zášklby, aj únik do strany, teraz váhu, ale ryba slabo bojuje a priťahujem k brehu krásneho  zubáča /doma meraný - vážený , 78 - 4,70 /. Wow!


 

Milan má tiež slušnú šťuku, Dedo má záber, nedáva pozor a ryba končí v konároch spadnutého stromu. Hreší, nadáva, posiela nás, aby sme ju išli odtiaľ vybrať, no nikomu sa nechce, voda je hlboká, prikalená, ešte sa napichneme na dáky ostrý konár. Adrenalínu bol dosť včera.


 

Prekvapuje, že Dedo je po včerajšku v kondícii, asi mal pravdu s tou Alpou, pomohla, len či si ju dal na nohy ?


 

Treba sa najesť, gulášu je ešte habadej, pozerám do kotlíka, pýtam sa ostatných - kto tam nasypal toľko majoránu ? Podozrievam Deda, nikto sa nehlási, pozerám lepšie a majorán sa mi pred očami mení na komáre. Je ich tam nahusto. Smejeme sa, ten guláš nemá obdobu, ochutený takou exotickou prísadou.. Nevadí dojedli sme ho s chuťou do dna!


 

Voda stále stúpa, balíme stan - ešte kúsok a je vo vode ! Mrzí ma, nemôžem ísť vláčiť na piesok, mal som skúsenosť. Na obed, v najväčšej horúčave zabrodený po pás v teplej vode, zubáče priam zúrili, brali jeden za druhým. Na to som sa najviac tešil!


 

Milan sediac desať metrov od Deda započul nejaký mľaskavý zvuk. Dedo, máš niečo ? Mám šťuku a ukazuje ju. Dedo! Pusť ju, je malá! Dedo namočí rybu do vody - volá na Milana - poď sa pozrieť, nechce plávať. Bodaj by plávala, keď pred tým dostala po hlave. Raz darmo Dedo je Dedo !


 

Šťastim bolo, že na Deda neprišla chuť zaspievať si. Keď mal "dobre pod čapicou", spieval árie z opier. Široko sa rozkročí, aby mal stabilitu, otočí sa smerom, ktorý zabezpečí priestor pre jeho hlas, najradšej má ozvenu, a spustí....ním samým vytvorenou taliančinou, silným hlasom ozvučí široké okolie. Keď sa jedná o dramatické dielo, hučí až ručí. Jelene skryté v húštinách, pĺznu od závisti - je tu nový - na toho nemáme.


 

Nenadarmo ho v krčme kde chodí volajú Carusso!


 

Všetko, aj to najvytúženejšie, má koniec. Veci už máme pobalené, chceli sme byť ešte jednu noc, ale podmienky nevyhovujú. Voda neprestáva stúpať, začína fúkať západný vietor a zosiluje, vlny čliapu na kamenný breh a čudujem sa - šťuky berú ako zbesnené. Ale ako sa hovorí, akú chytíš prvú, také budú aj ostatné. Ani jedna nemá mieru, všetky okolo 40!


 

Stačilo - ideme domov.


 

Dedo sa hnevá, nadáva nám do zasranov, zbabelcov - teraz, keď najlepšie berú - chcete isť domov ?


 

No, chytaj, keď voda strieka, kamene sú klzké a konáre plieskajú po tvári. nedá sa ani nahodiť, vietor odnáša blyskáče na vetvy stromov. Na veverice sme neprišli......


 

Veľa sme nenachytali, mne stačil zubáč a stačili mi zážitky z rybačky s Dedom.


 

Bolo to už dávno, naše skutky premlčané, dávno už Dedo odpočíva v pokoji, možno aj tam - kto vie - najde príležitosť zaspievať si a niečo uloviť.


 

počet zobrazení: 2 784
počet hlasov: 6
kategória: zážitky pri vode
 

komentáre

marstan , 6.4.2012 o 19:45

Pekne napísané človek sa prenesie v čase a zaspomína na staré doby ked v rybarskych obchodoch do kopy nič nebolo ale na ryby sa aj tak chodilo...

hdodo , 21.3.2012 o 22:34

Pekný príbeh takéto rybačky sa mi páčia a mali ste šťastie aj s dedom že tam nezaspal na večnosť.