Bodkovaný kapor - príbeh

Stúpam hore svahom k mojej obľúbenej rieke. Je letný večer po búrke, teplota poľavila z tropických horúčav, voda sa mierne prikalila a stúpla – slovom, lepšie podmienky na lov pstruha ani byť nemôžu. Každým krokom sa vo mne stupňuje očakávanie, ktoré poľavuje až vo chvíli, keď prichádzam na miesto činu. Rieka v tomto mieste spomaľuje a vytvára akýsi žľab. Neveľmi široký, asi tak štyri metre, zato hlboký vyše dvoch.

Po príchode vrhám letmý pohľad na nepošliapanú trávu a nedotknuté kriaky. Zdá sa, že tu už dlhšie nikto nechytal, ryby budú určite dôverčivé a nevyplašené.

Opäť sa ma chytá nervozita. Do polhodiny slnko zapadne a šnúra s udicou mi bude môcť poslúžiť akurát tak na sušenie rosou premočeného oblečenia. Takže zapisujem vychádzku do povolenky, skladám prút a viažem osvedčenú nymfu z vlastnej dielne.

Už stojím prikrčený v poraste a švihám. Prechytávam tône pod mojim, ale i náprotivným brehom. Keď náhod nič neprinesie, potichu sa posúvam o desať metrov vyššie a skúšam to znovu.

Nakoľko mi ani po štvrťhodine neprináša súčasná nymfa žiadnu rybu, mením ju za trochu gýčovu napodobeninu húsenice.

Hneď po druhom náhode prichádza záber a ja viem, že som spravil dobré rozhodnutie. Je to síce iba pätnásť centimetrový potočák, ale ryby v tejto pomalej vode nezoberú hocičo.

No počas ďaľšej polhodiny neprichádza ani ťukanec. Lesom sa už šíri ticho večera, pomaly padá tma, ťažký, vlahou presýtený lesný vzduch, sa ochladzuje. No ja som rozhodnutý zotrvať až do tmy.

Naďalej prečesávam každý meter rieky. S notorickou pravideľnosťou prídem k brehu, tíško zostúpim do vody, rozšvihám šnúru... Lenže, čo to, zrazu počujem nejaký tlmený žblnkot a v tom momente aj kútikom oka badám akýsi pohyb pod nohami. Mysľou mi rýchlo preblesne - žeby užovka? No hneď v zápätí mi je jasné, že je to veľký potočák! Zlatisté prasiatko sa ako kaprík vŕta v brehu a vyberá hmyz, čo zvýšená voda zaplavila. Práve vytiahol z brehu slušnú dážďovku... No pomaly, ale isto, postupuje ďalej, o chvíľu bude priamo pri mojej pravej čižme. Rýchlo, ale maximálne opatrne a potichu sťahujem udicu a nahadzujem, či skôr spúšťam muchu húsenice ani nie tridsať centimetrov od mojej čižmy. Chystám sa ju po dopade oživiť miernym trhnutím, ale to už pstruh bez pochybností mieri k muche a berie ju. S takou dôverou, ako predošlú dážďovku. Chvíľku sa mi nechce veriť, že už je „záber“, no našťastie sa rýchlo spamätám a zasekávam.

V tom mometne je z pokojného krmiaceho sa pstruha celkom iná ryba. Jeden divoký výpad a pri nohách mi namiesto ryby zostáva len zvýrený piesok.

Potočák bojuje, ako sa na polmetrového pstruha patrí. Nechýbajú výskoky a razantné výpady pod podomleté brehy, ale muškárka úspešne tlmí každý pokus o oslobodenie. Po chvílke mám bodkovaného krásavca opäť pri nohách, kde zabral. Úspešne ho podoberám. Má krásnych 53 centimetrov. Nakoniec som predsa urobil správne, keď som napriek prichádzajúce tme vydržal.