Netradičná dubleta - príbeh

Stojím po pás zabrodený v chladnom potoku. Systematicky, meter po metri prechytávam tok podo mnou. Celá okolitá jesenná scenéria pôsobí utlmujúco; je bezvetrie, na rieku vrhajú chládok okolité stromy a aj prúd je dnes akýsi lenivší. Iba ja, jediný človek široko ďaleko, zotrvávam v snahe uloviť nejakú rybu a naďalej roboticky švihám nad riekou, až sa cítim čudne.

Akosi sa stále neviem zmieriť s koncom pstruhovej sezóny, tak aspoň skúšam svoje muškárske fígle na z detstva obľúbené jalce. Postupujem dolu riečkou, prechytávam moje najosvedčenejšie miesta, skúšam to na sucho aj na nymfu, no darmo. Dnes sú ryby jednoducho chytrejšie, alebo ma prosto úplne ignorujú.

Prichádzam k miestu, kde sa do rieky vlieva malý potôčik a konečne vidím niekoľko zbierajúcich jalcov „tridsiatok“. Narýchlo robím zmeny na nadväzci - nymfy mením za jedinú bledohnedú podenku č. 16 a už hádžem priamo nad ryby.

A hneď sa aj od dna odliepa pekná, asi tridsaťpäťka, a bez okolkov si pláva rovno pre muchu. Rovnako bez najmenších pochybností muchu aj berie – jednoducho, muškárova idylka.

Pohotovo prisekávam a po dvoch hodinách zdolávam konečne prvú rybu, alebo... rovno dve? Jalec si to namieril pod breh a svojími hektickými pohybmi koristi vydráždil šťuku! Vidím len vlnu na hladine a vzápätí - nevidím jalca. Moja jemná muškárka je ohnutá až k rukoväti váhou jalca so šťukou, navyše znásobenou silou prúdu...

Našťastie, šťuka si z muškárky nerobí žiadne stresy a kľudne naďalej „parkuje“ pod brehom. V hlave sa mi rodí jediný možný záchranný plán – s napnutým vlascom rýchlo prejsť z mojej pozície nad šťukou nižšie po prúde, pod rybu, a podobrať ju priamo na mieste. Niet času na rozmýšlanie – treba konať. Túto rošádu na riečnej šachovnici zvládam rýchlo, za ani nie polminútku som už pod šťukou.

Pomaly, s podberákom v jednej a s muškárkou v druhej ruke, sa zakrádam k šťuke s mojím jalcom (alebo k jalcovi s mojou šťukou?).

Šťuka stále nehybne stojí pod brehom, tak ju otáčam hlavou po prúde a na moje prekvapenie bez odporu vediem priamo do podberáku. Šok pre mňa nastáva, ked zbadám, že ryba drží jalca v zovretí iba za bok, teda mimo háčiku. Rýchlo a úspešne ju teda podoberám, kým si to nerozmyslí a zovretie nepovolí. Až na brehu sa rozpútava boj – ryba pustila jalca a začína sa metať, skákať, plaziť... Po chvílke vysilená ostáva v tráve.

Nameriavam jej pekných 72cm (to čo ostalo po útoku z jalca, meralo 31cm). Nakoľko sa hovorí, že mäso z veľkých šťúk už nieje chutné a nakoľko nešlo o pstruhovú rieku, šťuke ďakujem za krásny zážitok a púšťam ju späť do rieky.

(Pre úplnosť by som ešte uviedol, že v ten deň som následne zamenil muškárku za prívlačový prút a ulovil ešte dve ďaľšie štuky, obe už menšie.)